,,Pred slovom “pôrod” mám obrovský rešpekt…. Nie, môj pôrod nebol ľahký. Ani netrval dve hodiny (ako písala Pluska). Trval pre mňa nekonečných 12 hodín a neželala by som ho nikomu. Počas môjho pôrodu vedľa mňa porodili ďalšie 4 ženy, ktoré som počula, ktorým som závidela, že to majú za sebou. V istom momente sa pôrod zastavil a vyzeralo, že to proste nepôjde. Prvýkrát som zažila tak obrovský pocit zúfalstva, že s ním prišlo “zmierenie s tým najhorším”, proste príde myšlienka “prosím, len nech to rýchlo skončí” a potom sa pozrieš vedľa seba a vidíš totálne zúfalstvo na tvári muža, ktorého miluješ viac než seba, ktorý vidí, že si to vzdala. V skratke- pochopila som, že “porodiť” je naozaj tá najťažšia vec v živote a že je to ďaleko za hranicou únosnosti.
Keď to celé skončilo, bola som šťastná, že sme s malinkým živí a zdraví. Všetkým nám odľahlo. To som ešte netušila, že príde ďalšia komplikácia a v deň prepustenia ma budú znova šiť. S “kolegyňou”, čo bola s nami na izbe, sme sa smiali (v mojom prípade to bol skôr smiech cez slzy), že ja som vychytala ozaj všetko zlé, čo sa môže stať. No a po prepustení som mala doma bolesti a komplikácie, ktoré sa mi nezdali, tak som sa vybrala na kontrolu a bola mi zistená alergia na šicí materiál, čo spôsobilo otvorenie celej popôrodnej rany, takže som sa včera ani nie po 6-tich dňoch vrátila späť do nemocnice, kde ma v anestéze operovali, zošívali tretíkrát.
Bolo ťažké prijať ten fakt, že už si v tom, že si prežila všetku bolesť sveta a už bude len lepšie a máš si zrazu prežiť ďalšiu bolesť. Nehovoriac o tom, že máš doma 9-dňové bábätko, ktoré máš opustiť. Ešteže máme toho najlepšieho tatina na svete, ktorý sa o neho stará od prvého dňa, čo sme doma- keďže ja som bola totálne nevládna. Kŕmi, prebaľuje, kupká, ja mu prakticky len trocha vypomáham. Nemohla som si želať lepšieho muža, väčšiu oporu,” napísala vďačná a dojatá mamina Dáša.
