Každé ráno sa zobudím a uvedomím si realitu svojho smútku. Realita je taká, že je preč a nech prosím akokoľvek, nemôžem ju získať späť ani na sekundu. Ani ju objať alebo povedať „milujem ťa“.
Príležitosti povedať jej dokonalú novinu počas dňa, dokonca aj tá najjednoduchšia prechádzka, na ktorú sa vyberiem so svojimi tromi deťmi… Už jej nemusím zavolať, aby som sa vrátila domov a povedala jej to.
Možno mám zlý deň a potrebujem jej pokojný hlas, aby mi to povedala, krásne slová a aby bola vždy pri mne, aj keď sa mýlim. Možno potrebujem nejaký čas ako matka a aj ja mám zlý deň a mám pocit, že vo všetkom zlyhávam. A vtedy jej chcem zavolať, len aby som sa vyplakala.
Nebudem musieť nič hovoriť, pretože ona je jediný človek, ktorý dokáže pochopiť moje slzy bez slov. Vždy vie, čo má povedať a kedy. Bude mi vedieť povedať, že materstvo je síce chaos, ale nikto z nás nie je dokonalý.
A v tom je krása byť mamou: že nikto nie je dokonalý. Povie mi, že som skvelá mama a vie to, pretože pozná moje srdce… pretože som jej súčasťou. Môžem jej zavolať, ale ona mi už neodpovie.
Budem mať deň, keď budem chcieť zavolať mame a rozprávať sa s ňou celé hodiny. Keď sa chcem rozprávať o všetkom a o ničom a mám pocit, že všetky moje problémy sú vyriešené.
Môžem sa s ňou o všetkom rozprávať, ale ona mi nedokáže odpovedať. Môj deň ako dcéry bez mamy môže vyzerať úplne inak ako váš, ak máte to šťastie, že jej stále môžete zavolať a ona je tam. Môj deň sa začína a končí inak.“
