… si sadol na chlapcove nohy. Chlapec zostal šokovaný a prekvapený z toho ako si to ten pán vôbec dovolil. Podobne reagovala i chlapcova matka so slúchadlami na hlave, ktorá svojho syna ani raz neupozornila, že si má sadnúť normálne. Mladík tak musel cestovať zvyšok trasy v preňho nepohodlnej polohe.
Úprimne neznámemu pánovi fandíme. Áno, hovoríme si, že deti sú dnes také, onaké. Doba sa zmenila, majú toho veľa. Lenže svet tvoríme my a ľudskosť má byť našou prirodzenosťou a nie raritou. Očakávame toho veľa od druhých a pritom niekedy sami neurobíme žiaden ústupok.
Pamätám si ako nám v triede raz náš starší učiteľ nemčiny spomínal podobný zážitok z MHD, ktorý sa mu stal. Uťahaný cestoval z roboty na druhú stranu mesta cca 30 min. Autobus bol celkom plný a zazrel jedno voľné miesto vedľa dievčaťa, ktoré tam malo pohodený ruksak.
Slušne sa jej spýtal, či má voľné miesto a ona, že nemá. Vysvitlo, že držala miesto kamarátke, ktorá nastúpila o zastávku ďalej. Nakoľko bolo v autobuse celkom dosť ľudí dievča sa začalo predierať k sedadlu vedľa kamarátky. Keď to spozoroval učiteľ zostal sa držať sedadla tak, že sa kamarátky k sebe nedostali a nakoniec sa celou cestou na prázdnom mieste viezol len ruksak.
Rodičia dnes zabúdajú, že netreba deťom dať všetko materiálne a tým to končí. Zostávajú dlho v práci, aby im zabezpečili, čo najkvalitnejší život. No je najnovší mobil, počítač, či tablet to, čo skutočne ich deti potrebujú? A kde je výchova? Kde je vzor? Deti chcú predsa len ich prítomnosť, pohladenie a lásku. Aj materiálne veci sú dôležité, ale nie v prehnanej miere.
Staršia generácia sa pýta, čo je to s tou mládežou? My sme takí neboli, boli sme slušní, vážili sme si autority. I keď sme toho veľa nemali vedeli sme, čo je už cez čiaru.
FOTO:
