„Chcela sa o tú bolesť podeliť a ja to vnímam ako veľmi zdravý krok, ako pre ňu, tak pre celú spoločnosť,“ povedala pre Blesk.cz riaditeľka perinatálnej medicíny Dieťa v srdci Bc. Alena Peremský.
To, čo sa okolo fotografie zverejnenej na sociálnej sieti strhlo, je ukážka toho, ako je spoločnosť nastavená. Podarilo sa nám posledné roky integrovať smrť do spoločnosti, ale to, že umierajú malé deti, bábätká a ešte nenarodené bábätká, to je stále obrovské tabu, s ktorým sa spoločnosť nechce zmieriť, nechce s ním pracovať.
Pritom strata dieťaťa počas tehotenstva je niečo, čo ženy sprevádzalo vždy. A vlastne ani to, na akej úrovni je dnes medicína, nemá dostatočnú páku, aby úplne odstránilo túto situáciu. Takže si myslím, že je veľmi dobre, že pani Kočendová tú fotku zverejnila, pretože urobila obrovskú službu tomu, aby strata dieťaťa nebola tabu.
Komentáre, ktoré sa objavili na sociálnych sieťach, ukazujú dobrý prierez vnímania takejto situácie spoločností. Že by sa o tom nemalo hovoriť, nemalo by sa to ukazovať, mala by si to tá žena vyriešiť vo svojom súkromí. A to je vlastne niečo, čo sa tu po celú dobu, minimálne komunizmu, dialo. Deti, ktoré zomreli v tehotenstve, nemali štatút dieťaťa, nepomenovávali sa, nelúčilo sa s nimi a vlastne až do roku 2017 sa tie deti pálili s anatomicko patologickým materiálom.
To spôsobovalo retraumatizaciu tej situácie ako takej. Matka čelila strate dieťaťa ako takej a ešte čelila tomu, že jej od spoločnosti vôbec nebol priznaný štatút smútiaceho človeka. Že nemá právo plakať, nemá právo smútiť, mala by ísť ďalej, mala by zabudnúť.
Mnoho ľudí tiež pridáva najrôznejšie rady a odporúčania, čo robiť, ako sa v takejto situácii cítiť …
Áno, chodia vám také tie skvelé rady ako: si mladá, budeš mať ďalšie dieťa, príroda to tak chcela … a to sú ďalšie vety, ktoré to okolie hovorí v snahe vám pomôcť a utešiť vás, ale vlastne sú to klišé, ktoré vám vôbec nepomôžu. V tej chvíli vás skôr zraňujú, pretože vy potrebujete mať pocit, že tú vašu bolesť tí druhí chápu. Kedy inokedy by mal človek plakať a byť nešťastný a smútiť, než v tejto situácii.
Ako teda správne reagovať? Ako vyjadriť vhodne sústrasť?
Pomôže úplne obyčajné človečenstvo, také to zdieľanie, že napíšete alebo poviete, že vás to veľmi mrzí, že je vám to ľúto … Keď je to niekto blízky, známy, tak väčšinou zaberajú ponuky úplne obyčajnej praktickej pomoci. Chceš uvariť, vyzdvihnúť dieťa zo škôlky? Teda vťahovať nenásilne späť do bežného života a zároveň rešpektovať hranicu matky smútiacej po strate. Kľudne sa aj opýtať, čo potrebuje, či o tom chce hovoriť. Proste konať úplne ľudsky, prirodzene, tak ako vám to ide od srdca. Mamička si sama nastaví hranicu, kedy s vami chce, alebo nechce hovoriť, o čom, čo potrebuje.
FOTOGALÉRIA:
