1. Neustále máme obavy z budúcnosti
Ak vo svojej mysli žijeme stále len v minulosti, máme obavy z budúcnosti alebo máme pocit, že sme uviaznutí v našich životných okolnostiach už príliš dlho, je to pre nás jasným znamením, že sme si nedali žiadnu námahu, aby sme naplnili naše skutočné túžby.
Človek, ktorý sa vo svojom živote naozaj sebarealizuje a pozorne si všíma potreby svojej duše, je so súčasným stavom spokojný, no nebude príliš dlho otáľať a pôjde vo svojom živote ďalej.
Takýto človek hľadí do budúcnosti s nádejou a optimizmom, a zároveň je dosť silný na to, aby vykonal všetko potrebné pre naplnenie svojich potrieb a túžob.
A to, čo nemá vo svojej moci ovplyvniť, nechá už v rukách Vesmíru, Boha či osudu.
Časté obavy môžu byť tiež znakom toho, že by sme sa mali viac zaujímať o naplnenie našich stredných ľudských potrieb ako napr. naplniť si potrebu lásky a spolupatričnosti s inou osobou či v komunite.
Veľmi nám tiež pomôže, keď sa naučíme dôverovať našim vlastným schopnostiam.
2. Opakovane sa snažíme zdôvodňovať si svoje chyby
Keď druhí pravidelne poukazujú na to, že si svoje chyby zdôvodňujeme namiesto toho, aby sme sa radšej za ne jednoducho ospravedlnili, znamená to, že sme uviazli a nie sme ochotní sa z našich chýb poučiť.
Človek, ktorý potreby svojej duše nezanedbáva, si jasne uvedomuje, že jeho konanie má vplyv aj na druhých a ak sa dopustí nejakej chyby, dokáže si to aj priznať.
Budeme potrebovať dostatok sebadôvery a veľa sebalásky na to, aby sme nezabudli, že náš život je dobrý a hodnotný aj napriek tomu, že sme porobili nejaké chyby.
3. Vo svojich myšlienkach znevažujeme samých seba
Jediná osoba, s ktorou strávime celý náš život, sme my sami. A keď nám hlas v našej hlave stále len nadáva, je to jeden z najväčších varovných signálov, že naša duša je vyhladovaná na smrť.
Ak sa v našej mysli sami so sebou rozprávame vždy len negatívnym tónom, znamená to, že naše skutočné Ja v našich hlbinách vie, že niečo s naším životom nie je v poriadku.
To tiež znamená, že väčšina našich „nesprávnych“ životných rozhodnutí je v skutočnosti výsledkom nášho povrchného, „nepravého“ Ja (môže to byť napríklad voľba zamestnania, toxický vzťah, sen, ktorého sme sa vzdali, neschopnosť odpúšťať či pretrvávanie strachu, ktorý sme si priniesli z nášho detstva).
Hlas v našej hlave má však len jediného poslucháča. A žiaľ, jediný spôsob ako si dokáže vynútiť našu pozornosť je, že na nás bude útočiť, alebo nám dokonca začne nadávať.
Z toho všetkého nám vyplýva, že problém nemusí byť vždy len na našej strane, no riešenie je vždy len a len v našich rukách.
4. Nenechávame veci z nášho života odísť
Visíme na vzťahoch, ktoré už dávno vyhoreli. Dovolíme, aby v našom srdci prekvitala neschopnosť odpúšťať a zatrpknutosť. Spravili sme si životný štýl z niečoho, čo malo byť v našom živote len prechodným obdobím.
Toto všetko sú znaky, ktoré nám prezrádzajú, že sa snažíme zaťato držať niečoho, čo nám už viac neslúži.
Človek, ktorý naozaj načúva hlasu svojej duše a aj sa ním riadi, vidí hodnotu a zmysel v každej etape svojho života, nech už je spočiatku akokoľvek nepohodlná či úplne odlišná od predchádzajúcich životných etáp.
Keď sa budeme snažiť silou-mocou v našom živote držať tých vecí, ktoré sú už dávno „po záruke“, náš život sa začne naťahovať – a struna sa naťahuje len dovtedy, až praskne.
5. Po väčšinu dňa vykonávame činnosti, ku ktorým máme odpor
Povedzme si to na rovinu – nenájdeme jediného človeka, ktorý by bol osudom tak požehnaný, že si môže robiť 24 hodín, 7 dní v týždni, čo sa mu len zachce.
S dospelosťou prichádza aj uvedomenie si našej zodpovednosti a našich povinností.
Ak však čakáme celý týždeň len na to, kedy už konečne príde víkend a aj cez ten víkend zažijeme niečo, čo len veľmi vzdialene pripomína pocit šťastia, znamená to, že je najvyšší čas, aby sme prehodnotili naše životné priority a to, do akej miery sa v našom živote tieto priority aj napĺňajú.
Ak sa trochu povenujeme našej duši, možno ani nikdy nebudeme musieť zažívať krízu stredného veku. Duša, ktorá nehladuje, nepotrebuje vykonávať nejaké drastické zmeny (hoci práve toto je niekedy ten najlepší spôsob).
Duša, ktorá nehladuje, sa naučila nájsť si nejaké drobné potešenie, spraviť si nejakú maličkú radosť každý jeden deň.
Stačí, že si pohmkávame našu obľúbenú pesničku, schuti sa zasmejeme na dobrom vtipe alebo si dáme 10 minútovú prechádzku po prírode – dobré je čokoľvek, čo nachvíľu preruší každodenný stereotyp.
Naše zamestnanie nakoniec možno nie je celkom také, ako sme si ho predstavovali, keď sme v ňom ešte len začínali.
To však nie je dôvodom, aby z nás vysávalo všetku našu energiu, tvorivosť a šťastie – nič v našom živote by nemalo mať nad nami takúto moc.
6. Nedokážeme povedať „nie“, hoci sa to priam žiada
Každý túži po spoločnosti a priateľstve. Každý chce niekam patriť. Keď sa však budeme snažiť vyhovieť ľuďom zakaždým, keď to budú od nás očakávať, v skutočnosti vôbec nerobíme dobre.
Ak máme pocit rozhorčenia, pretože sa nám zdá, že našu ochotu všetci stále len využívajú, znamená to, že niečo nie je celkom v poriadku.
Musíme sa mať preto na pozore. Keď pociťujeme k druhým ľuďom lásku a súcit, veľmi rýchlo sa môžeme dostať do polohy, že nás druhí začnú vyciciavať.
Tomu sa však musíme vzoprieť – nikto nemá právo oberať nás o našu emocionálnu energiu (nehovoriac už o čase a v niektorých prípadoch dokonca aj o peniazoch).
Nikdy sa nám nepodarí žiť náš život naplno, ak druhým pravidelne venujeme toľko z nášho času a energie, že potom my sami sme stále v deficite.
Ak sme neustále prepracovaní, jediným výsledkom toho všetkého môže byť len skleslosť či dokonca namrzenosť. Otázkou však je, či oprávnene.
Preto je potrebné, aby sme si jasne zadefinovali naše osobné hranice a strážili si ich – je to dobré nielen pre nás, ale aj pre všetkých ostatných.
7. Zanedbávame samých seba
Príznakom zanedbanej duše taktiež je, ak si už ani nespomíname, kedy sme naposledy spravili niečo výnimočné sami pre seba.
Starostlivosť o samého seba (alebo presnejšie sebaláska) je jednou z najdôležitejších prísad skutočne plnohodnotného života.
A najkrajšie na tom je, že starostlivosť o samého seba má u každého inú podobu.
Pre niekoho sebaláska znamená, že si každé ráno vyhradí čas pre zdravé raňajky. Pre niekoho iného môže zase sebaláska znamenať, že namiesto ponocovania niekde v meste si radšej ľahne spať v rozumnom čase.
Niekto iný si sebalásku predstavuje tak, že zostane dlho hore, aby mohol pozorovať hviezdy na nočnej oblohe.
A zase u niekoho sa môže sebaláska prejavovať tak, že si pozrie nejakú dojímavú romantickú komédiu, na konci ktorej bude plakať od šťastia.
Určite každý z nás dobre vie, ktoré sú tie výnimočné chvíľky, keď sa cítime byť nažive a šťastní. Použime ich teda a prinavráťme nášmu životu radosť.
Dajme sa našej duši najesť.
